Pomaly, ale isto...
Teda možno rýchlejšie a skôr, než som očakávala, ale to na veci nič nemení...
Vysvetľujem Miške, vysvetľujem učiteľom, vysvetľujem okoliu...
Poruchy učenia nie sú ospravedlnenie za lenivosť ani za hlúposť...
Dieťa s poruchami učenia a/alebo pozornosti sa snaží...
Naozaj sa snaží...
Často najviac, ako len vie...
Často oveľa viac, než deti, ktorým ide učenie ľavou zadnou...
A aj tak vedia byť deti v škole kruté...
Aj tak vedia závidieť...
Že nemusí čítať celý text...
Že nemusí písať diktát, ale iba doplňovačku..
Že nemusí odpisovať poznámky z tabule, ale si ich môže odfotiť a nalepiť do zošita...
A tu je otázka na Vás, dospelých:
Rozumiete, čo znamená, že iné dieťa má vážnejšie poruchy učenia natoľko, že to dokážete vysvetliť Vášmu dieťaťu, ktoré takéto problémy nemá?
A druhá otázka:
Koľkokrát ste sa s Vašim dieťaťom rozprávali o tom, že možno aj jeho spolužiak má takéto problémy (poruchy učenia a/alebo poyornosti), za ktoré nemôže a vynakladá možno dvojnásobné úsilie na splnenie bežných školských povinností???
Úľavy nie sú výhodami. Sú nástrojmi.
Máme doma „iné“ dieťa. Čo s tým?
BEÁTA RAMPÁKOVÁ
Zdroj: http://www.lenivyrodic.sk/vychova/mame-doma-ine-dieta-co-s-tym/
Hoci nadpis tohto článku sa javí akoby z pohľadu rodiča, chcela by som predstaviť tento problém očami pedagóga.
Chcela by som čitateľovi, tak rodičovi ako aj učiteľovi a každému, kto sa „zatúla“ na túto webovú stránku, priblížiť podľa možnosti čo najlepšie reálny život dieťaťa s Aspergerovým syndrómom /AS/ v školskom prostredí mojimi očami – očami učiteľa.
Pracujem v školstve už takmer 16 rokov a môžem povedať, že mojimi „rukami“ prešlo veľké množstvo detí aj mladých ľudí a niektorí z nich sú už dospelí s vlastnými rodinami a deťmi. Mala som možnosť spoznať veľa ľudských osudov a vypočuť veľa detských príbehov. Niektoré z nich boli, bohužiaľ, aj smutné… Vstupovala som do tried, kde ma pozorovalo niekoľko párov detských očí so strachom, s obavami, ale aj s radosťou, očakávaním niečoho nového, prekvapujúceho. Za tie roky som sa postupne oboznamovala s vtedy ešte veľmi málo známymi pojmami dyslexia, dysgrafia, dysortografia, dyskalkúlia a pod. Priznám sa, išla mi z toho hlava „kol dokola“ a bola som vydesená, keď som mala takéto dieťa v triede. Hlavou mi vírilo tisíc otázok: Čo mám teraz robiť? Ako sa mám správať k tomu žiakovi? Mám to povedať diplomaticky pred celou triedou, alebo radšej mlčať? Aký postoj zaujať? Ako komunikovať s rodičom takéhoto žiaka? Je pravda, že vtedy tieto diagnózy boli ešte v plienkach a v obraze boli len špeciálni pedagógovia. Ja som mala istú výhodu v tom, že moja sestra vyštudovala špeciálnu pedagogiku s týmto zameraním a dosť často sme sa o tejto problematike rozprávali a poskytla mi k štúdiu niekoľko užitočných materiálov, ktoré mi veľmi pomohli hlbšie preniknúť do danej problematiky. Už po nejakom čase som si našla istý systém, aj spôsob, ako sa k týmto deťom priblížiť a komunikovať s nimi. A najmä ako im pomôcť v rámci svojich možností a schopností ako obyčajný učiteľ.
Dnes vchádzam do triedy k svojim žiakom – šiestakom, z ktorých traja majú diagnostikovanú dyslexiu (poruchu čítania), dysgrafiu (poruchu písania), dysortografiu (poruchu pravopisu) a jeden z nich aj dyskalkúliu (poruchu počítania). A každý z nich je iný. Pochádzajú z úplne iného rodinného prostredia, každý z nich má iné sociálne zázemie. Chlapec opakuje ročník, lebo je rodičmi zanedbávaný a nevie sa donútiť učiť sa sám, hoci vedomosti má. Ďalšie dievčatko je z detského domova, kde má medzi toľkými deťmi sťažené podmienky na učenie a prípravu do školy, ktoré tichučko sedí v lavici ako myška, usilovne pracuje, ale vôbec nerozumie tomu, čo sa na hodine deje, čo hovorí a vysvetľuje učiteľ. A posledné dievčatko má aj napriek týmto poruchám výborné výsledky od 1. ročníka a v 5. ročníku skončila so samými jednotkami. Podotýkam, že zaslúženými a doslova „vydretými“. A to sú len tri príbehy v skratke opísané. Takýchto detí máme v škole už takmer v každej triede, v každom ročníku a ich počet sa prudko zvyšuje.
V piatackej triede sedí chlapec s Aspergerovým syndrómom a už na pohľad pôsobí veľmi čudne, akoby zasnený, duchom neprítomný. Diagnóza sa potvrdila a rodičia vzali veci do svojich rúk a konali veľmi promptne. Zabezpečili ihneď svojmu synovi osobnú asistentku, lepšie povedané asistentku učiteľa, ktorá sedí s ním v lavici na každej vyučovacej hodine a dohliada naňho. Niekto si možno povie, akí starostliví rodičia… Dovolím si nesúhlasiť s týmto tvrdením. Okrem toho, že existuje v takýchto prípadoch istý postup, ktorým sa majú rodičia riadiť, ako je napr. podanie žiadosti o integráciu dieťaťa na základe psychologického vyšetrenia a posudku špeciálneho pedagóga, natíska sa otázka, ako je možné, že niekto dostane asistentku učiteľa v priebehu pár dní alebo týždňov a iný čaká na ňu nie mesiace, ale veľakrát aj roky a niekedy bezúspešne? Toto sa pýtame viacerí… aj keď pominiem fakt, že uvedení rodičia ignorovali predpísané postupy a tým aj vedenie školy, realita je v tomto prípade taká, že viac svojmu dieťaťu poškodili, ako pomohli. Prečo? Lebo nie každý žiak s touto diagnózou dokáže zvládnuť náročnosť bežnej základnej školy aj napriek mnohým úľavám a zohľadňovaniu jeho poruchy, či úsiliu samotného dieťaťa. Chlapec je síce v správaní bezproblémový a deti si už viac-menej naňho zvykli a majú ho svojím spôsobom rady, ale je iba otázka času, kedy nebude zvládať dané predpísané učivo aj napriek pomoci asistentky.
Nechcem nikoho súdiť, ani sa týmto článkom nechcem nikoho dotknúť, vyjadrujem iba svoj vlastný názor, ktorý pramení z mojich osobných dlhoročných skúseností… možno by som chcela apelovať hlavne na rodičov, ktorí majú doma dieťa s touto či podobnými diagnózami, či by nebolo lepšie porozmýšľať nad tým, čo je pre ich dieťa najlepšie. Zdôrazňujem pre ich dieťa, nie pre nich. Žijeme v 21. storočí a mali by sme sa už konečne zbavovať predsudkov typu pomocná škola je len pre hlupákov či Rómov, ako to bolo voľakedy za totality. Dnes existuje množstvo špeciálnych škôl pre deti s rôznymi poruchami či už učenia alebo správania, alebo s diagnózami už spomínanými v tomto článku.
Zamyslime sa nad tým, či by nebolo lepšie vytvoriť pre naše deti také prostredie, ktoré by ich prijalo bez nejakých predsudkov, bez zbytočných otázok, bez posudzovania či posmeškov. Vytvoriť pre nich prostredie, kde sú si všetci seberovní, navzájom si pomáhajú, spolu sa hrajú, smejú, zabávajú, učia sa hravou formou, kde cítia, že sú prijímaní bez otáznikov v očiach.
Myslím si, že keby sme my dospelí občas zmenili svoj pohľad na vec, možno by sme urobili naše deti šťastnejšími a spokojnejšími.
Skúsme aspoň nad tým porozmýšľať a načúvať potrebám svojich detí či už doma alebo v škole nielen sluchom, ale najmä srdcom.
#dyslexia #poruchy_ucenia #skola #dysgrafia #integracia #ADD #ADHD
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára