Dlhodobo bojujeme s vôľou, motiváciou, povinnosťami...
Nevadí jej, keď si zabudne napísať úlohu, keď zabudne zošity v škole, keď nevie, či vôbec úlohu majú, lebo si zabudla zapísať zadanie.. Nevadia jej poznámky v slovníčku... Nevadia jej zákazy... Proste treba hľadať iné cesty...
Nevadí jej, keď si zabudne napísať úlohu, keď zabudne zošity v škole, keď nevie, či vôbec úlohu majú, lebo si zabudla zapísať zadanie.. Nevadia jej poznámky v slovníčku... Nevadia jej zákazy... Proste treba hľadať iné cesty...
Včera sme znova " bojovali" ... Išlo o úlohu z matematiky spred pár dní... Najprv ju zabudla v škole, potom tvrdila, že ju netreba robiť a nakoniec tvrdila, že to vlastne bolo už dávno...
Nevadí, je to úloha a tak som jej povedala, že to treba urobiť... Aby sme si precvičili preberané učivo, aby si osvojila znova tú "hnusnú násobilku" ..
Skúsila som najprv milú cestu... Musela som na hodinu odísť z domu, tak som vysvetlila Miške aj babke, že to je to, čo by MALI urobiť, kým nebudem doma... S úsmevom na tvári som odchádzala, aké je to super, nikto neprotestuje...
Po necelej hodine mi Miška volala s plačom... Prišiel domov tatinko, bol milý a trpezlivý, ale cez Miškinu zúrivosť sa len ťažko dostal... A kedy prišiel ten Miškin amok? Keď zistila, že tomu nerozumie, že to nestihne, že nevie, čo s tým... Tatinko jej to chcel vysvetliť, ale to už ona bola v stave, kedy kopala nohami, kričala, trieskala dverami, schovávala sa...
Ok, všetkým som oznámila, že tomu dáme čas, kým prídem domov..
Nádych, výdych, pohoda...
Po príchode domov sa Miška už trochu upokojila... Až kým neprišla znova chvíľa na matematiku... Vysvetlila som jej, že to nepomôže... Ale ponúkla som jej pomoc... Buď bude zúriť a bude bezvýsledne krčiť plecami, až kým nebude čas ísť spať... Alebo si nad to sadneme spolu, vysvetlím jej princíp, budem pri nej (ako opora) a spolu to zvládneme a ostane jej ešte aj čas na hranie...
Funguje to! Pochopila princíp, venovala mi pozornosť...
Ale..
To je len malý krôčik...
Moja úloha je oveľa náročnejšia... Ako to urobiť, aby nabudúce nezúrila? Aby si tú úlohu urobila bez protestu sama???
Poznáte nejaké "vôľové cvičenia"?
U nás je to často o motivácii... Som scenárista a verím v úspechy... No niekedy je to len kvapka v mori...
Funguje to! Pochopila princíp, venovala mi pozornosť...
Ale..
To je len malý krôčik...
Moja úloha je oveľa náročnejšia... Ako to urobiť, aby nabudúce nezúrila? Aby si tú úlohu urobila bez protestu sama???
Poznáte nejaké "vôľové cvičenia"?
U nás je to často o motivácii... Som scenárista a verím v úspechy... No niekedy je to len kvapka v mori...
RODIČOVSKÁ AUTORITA
Autorita je vážnosť a úcta, akej sa tešia niektorí rodičia a vychovávatelia i iní ľudiá, ktorí majú silný vplyv na dieťa alebo dospelého a ktorým sa títo dobrovoľne podriaďujú s uvedomením si ich prevahy, založenej na vedomostiach, životných skúsenostiach, mravnej sile, pevnosti charakteru, dôslednosti konania a zaobchádzania s ľudmi. Autorita každého človeka vychádza predovšetkým z jeho vlastnej osoby, t. j. z jeho morálnych a charakterových vlastností, skúseností a znalostí.
Veda a skúsenosť potvrdzujú, že vo výchove majú najväčší úspech tí rodičia a vychovávatelia, ktorí majú autoritu. Rodičia sa často sami vyjadrujú: otec má autoritu, matka ju nemá, a preto sa pri výchovných zásahoch deťom vyhráža otcom a naopak, keď matka má autoritu a otec nemá, deti alebo súrodenci sa vyhrážajú: "Poviem to mame!" V takej rodine, kde sa jeden rodič vyhráža deťom, že na ne bude žalovať druhému, je rovnováha narušená. Každý rodič by mal mať toľko autority, aby si presadil u detí rešpektovanie svojich príkazov a neponižoval sa tým, že na ne bude žalovať druhému rodičovi. Druhý rodič vočí deťom nemusí ani používať telesné tresty, deti sa mu podriaďujú z lásky, úcty, oddanosti alebo preto, lebo ho viac uznávajú ako toho, ktorý sa im vyhráža.
Niektorí ľudia sa domnievajú, že autorita je rodičom daná, že ju zdedili, že je to nejaké osobitné nadanie, schopnosť, ktorú si nemožno osvojiť a naučiť sa. Dnešná psychológia pomerne dobre definuje autoritársku osobnosť a jej vlastnosti. Napriek tomu, že ide o osobnostnú, a nie všeobecnú vlastnosť, dá sa povedať, že autoritu u detí si môže získať každý rodič a vychovávateľ, ked sa o to usiluje a počína si tak, ako to podmienky pre získanie autority vyžadujú.
Rozlišujeme dvojakú autoritu: formálnu a neformálnu.
Formálna autorita vyplýva z mocenskej pozície, ktorú jednotlivec zaujíma, z jeho úradnej funkcie. do ktorej ho vymenovali alebo zvolili.
Neformálna autorita je výsledkom osobnostného profilu, vyspelosti, schopností, primeraného sebavedomia a takého počínania na pracovisku či v spoločenskom konaní, ktoré človeku zaisťuje uznanie.
Formálna autorita je nevyhnutne potrebná na zaistenie normálneho života v spoločnosti. Človek ju jednoducho prijíma. Neskúma napríklad charakter strážnika, ktorý riadi dopravu na križovatke, ani nemusí osobne poznať autora atlasu húb, a predsa jeho tvrdeniu verí a riadi sa jeho radami.
Pri skutočnej autorite rozhodujú otázky morálky, ideológie, meradiel ľudských hodnôt a vzťahov, pretože ony predstavujú náplň konania ľudí a zmysel ich postavenia. Taká je autorita vychovávateľa, rodiča, sudcu, politika i iných osôb. Deti ani dospelí jednotlivci túto autoritu neprijímajú slepo. Aj dieťa prv, než autoritu uzná a podriadi sa jej, snaží sa osobnosť, ktorá mu rozkazuje, bližšie poznať a zhodnotiť. Domnieva sa, že má právo hodnotiť a súdiť dospelých, ktorí riadia jeho správanie a konanie a s ktorými sa stýka, teda aj svojich rodičov, a úctu preukazovať len tým ľuďom, ktorí si ju zaslúžia.
Nie je možné, aby rodičia alebo učitelia odôvodňovali alebo vysvetľovali každú svoju požiadavku alebo pokyn. Bolo by to vlastne plytvanie časom, niekedy aj neúčelné, pretože malé dieťa nevie ešte pochopiť logické dôvody určitej požiadavky. Práve v tom je nesmierny význam autority rodiča alebo iného vychovávateľa, že deti, ktorých rodičia autoritu majú, spravidla vôbec neskúmajú účelnosť alebo neúčelnosť určitej požiadavky svojicli rodičov. Možnosť, aby ju z času na čas preskúmali, im však treba poskytnúť - dáva to istú záruku dôvery.
Správna rodičovská autorita má pre úspešnú výchovu mimoriadny význam. Platí to aj o autorite ostatných vychovávateľov. Rodičia to obyčajne správne chápu, ale nevedia, ako by si mali autoritu získať.
Dr. Josef Prchal (Vychovávame děti) uvádza niekoľko spôsobov, ako sa rodičia pokúšajú autoritu získať.
1. Ako nevhodnú spomína autoritu založenú na utláčaní, ktorá sa prejavuje nesprávnym vzťahom rodičov k deťom. Rodičia alebo vychovávatelia si vymáhajú autoritu krikom, vyhrážaním, bitkou pre každú maličkosť. Ich teror vyvoláva atmosféru strachu, neistoty, hrôzy, čo sa potom prejaví v povahových nedostatkoch a negatívnych vlastnostiach takto vychovávaných detí. Takých rodičov sa deti boja a všemožne sa usilujú vyhnúť trestom, preto čoskoro začnú chytračiť, naučia sa klamať a podvádzať rodičov. Z takto vychovávaných detí môžu vyrásť drsní, bezohľadní Iudia, ktorí sa budú celý život chcieť pomstiť za svoje smutné detstvo.
2. Iný nevhodný spôsob získavania autority alebo zaobchádzania s deťmi je autorita založená na odstupe. Takýto postup sa najčastejšie vyskytuje v rodinách intelektuálov. Takí rodičia (niekedy otec, inokedy matka, ba neraz i obidvaja) mávajú pre svoje deti málo času, stýkajú sa s nimi len zriedka. Deti sú vzhľadom na ich zamestnanosť a dôležitosť práce bezvýznamné, preto sa s nimi málo zaoberajú. Všetku starostlivosť o deti prenechávajú starým matkám alebo iným osobám. Rodičia sa izolujú vo svojich pracovniach a starajú sa o svoje záujmy, a tak utvárajú priam také prostredie, aké je typické pre neúplnú rodinu so všetkými nepriaznivými dôsledkami.
3. Práve tak treba odmietnuť aj autoritu založenú na domýšľavosti, ktorá býva ešte škodlivejšia ako predchádzajúca rodičovská autorita. Existujú aj takí rodičia, ktorí o autoritu bojujú tak, že sa pred svojimi deťmi "vyťahujú" a vychvaľujú svojimi skutočnými alebo vymyslenými úspechmi, prednosťami, svojou dôležitosťou, krásou, významom, majetkom alebo spoločenským postavením. Vychovávajú zo svojich detí namyslených povýšencov, ktorí sa pri každej príležitosti budú chváliť svojím otcom alebo matkou ako celkom výnimočnými ľudmi. Také deti svojich vrstovníkov obyčajne podceňujú a pozerajú sa na nich zvrchu. O tom sa môžete presvedčiť, ked budete počúvať malého "velikána", ktorý "dôstojne" reprezentuje svojich rodičov.
4. Nevhodný spôsob získavania autority je ten, keď ju rodičia budujú na puntičkárstve. Puntičkárski rodičia sa domnievajú, že musia mať vždy a za každých okolností pravdu, že každé slovo, ktoré vyslovia, musi byť pre ich deti zákonom. Nevidia a neregistrujú svoje deti, ich záujmy, radosti, žiale a ich potreby, neusilujú sa im porozumieť. Byrokraticky presadzujú nadradenosť a uspokoja sa aj s jej formálnym výsledkom. Na každú námietku dieťaťa odpovedajú: "Povedal som, a to platí!", alebo "Nepočul si?!".
5. Niektorí rodičia primnoho moralizujú, každú maličkosť berú vážne, všetko využijú, aby mohli deti napomínať a kárať. Domnievajú sa, že v tom spočíva ich vychovávateľské poslanie. Vychádzajú zo zásady, že sami sú neomylní. Moralilizovanie sa deťom čoskoro sprotiví, mentorské napomínanie rodičmi na ne pôsobí negatívne.
6. Nezdravá je aj autorita vybudovaná na prehnanej láske a dobrote. Je veľmi rozšírená a vedie k pestovaniu sentimentálnosti. Deti musia všetko robíť z lásky k rodičom, aj oni im za to na každom kroku dokazujú, že ich majú radi. Nežne ich oslovujú, neprestajne sa s nimi maznajú. Deti takú lásku neznášajú, čoskoro zistia, že môžu radičov oklamať, že postačí, keď budú lásku k nim iba predstierať a že výhody získajú aj tak. Autorita budovaná na nezdravej láske je nebezpečný druh rodičovskej autority, pretože vedie k neúprimnosti, pretvárke a sebectvu.
7. Veľa ráz sa rodičia pokúšajú získať poslušnosť svojich detí svojou dobrotou a povoľnosťou. Dovolia im všetko, čo deťom zíde na um, čo si žiadajú, všetko im dajú, neľutujú nijaké obete. Je to najnerozumnejší druh autoríty, preto by sa jej mali rodičia vyvarovať. Deti čoskoro postrehnú situáciu a začnú rodičom rozkazovať a rodičia sa im prispôsobujú.
8. Veľmi zlá je autorita vybudovaná na podplácaní. Rodičia si vykupujú poslušnosť svojich detf sľubmi a darčekmi. (Keď budeš dobrý, pôjdeš do kina, dostaneš bicykel a pod.) Je správne, ak rodičia občas a príležitostne odmenía svoje dieťa za dobrú prácu, za výborný prospech v škole, ale nie je správne vopred im niečo srubovať alebo ich odmeňovať za to, čo je ich povinnosť.
9. Sú aj takí rodičia, ktorí chcú vybudovai svoju autoritu na priateľstve (dovolia svojim deťom, aby ich oslovovali krstnými menami).
10. Iní rodičia si sami podrývajú autoritu tým, že vo vzťahu k deťom nie sú jednotní - jeden je prísny, druhý zhovievavý, čo prvý rozkaže, druhý zruší a netrvá na splnení rozkazu. Deti to vycítia, využívajú, chytračia, a tým sa krivia ich charaktery.
11. Správnu autoritu, úctu a vážnosť si môžu u svojich detí získať rodičia predovšetkým príkladným životom, úprimným vzťahom k deťom, vzájomnou úctou a dôverou medzi sebou i voči svojim deťom a jednotným postupom pri výchove. Rodičia, ktorí uznávajú práva iných a správne prijímajú hierarchiu spoločenských a etických hodnôt, podľa toho aj žijú. Iba tí, ktorých reči sa zhodujú so skutkami a celým životom, vedia si udržať dôveru a lásku svojich detí a majú prirodzenú rodičovskú autoritu, vyplývajúcu z príkladného života, pracovitosti a dobrého vzťahu ku všetkým spoločenským hodnotám, čo sa neskôr prejaví aj v živote ich detí.http://www.psychologia.sk/texty/autorita.htm
Formálna autorita vyplýva z mocenskej pozície, ktorú jednotlivec zaujíma, z jeho úradnej funkcie. do ktorej ho vymenovali alebo zvolili.
Neformálna autorita je výsledkom osobnostného profilu, vyspelosti, schopností, primeraného sebavedomia a takého počínania na pracovisku či v spoločenskom konaní, ktoré človeku zaisťuje uznanie.
Formálna autorita je nevyhnutne potrebná na zaistenie normálneho života v spoločnosti. Človek ju jednoducho prijíma. Neskúma napríklad charakter strážnika, ktorý riadi dopravu na križovatke, ani nemusí osobne poznať autora atlasu húb, a predsa jeho tvrdeniu verí a riadi sa jeho radami.
Pri skutočnej autorite rozhodujú otázky morálky, ideológie, meradiel ľudských hodnôt a vzťahov, pretože ony predstavujú náplň konania ľudí a zmysel ich postavenia. Taká je autorita vychovávateľa, rodiča, sudcu, politika i iných osôb. Deti ani dospelí jednotlivci túto autoritu neprijímajú slepo. Aj dieťa prv, než autoritu uzná a podriadi sa jej, snaží sa osobnosť, ktorá mu rozkazuje, bližšie poznať a zhodnotiť. Domnieva sa, že má právo hodnotiť a súdiť dospelých, ktorí riadia jeho správanie a konanie a s ktorými sa stýka, teda aj svojich rodičov, a úctu preukazovať len tým ľuďom, ktorí si ju zaslúžia.
Nie je možné, aby rodičia alebo učitelia odôvodňovali alebo vysvetľovali každú svoju požiadavku alebo pokyn. Bolo by to vlastne plytvanie časom, niekedy aj neúčelné, pretože malé dieťa nevie ešte pochopiť logické dôvody určitej požiadavky. Práve v tom je nesmierny význam autority rodiča alebo iného vychovávateľa, že deti, ktorých rodičia autoritu majú, spravidla vôbec neskúmajú účelnosť alebo neúčelnosť určitej požiadavky svojicli rodičov. Možnosť, aby ju z času na čas preskúmali, im však treba poskytnúť - dáva to istú záruku dôvery.
Správna rodičovská autorita má pre úspešnú výchovu mimoriadny význam. Platí to aj o autorite ostatných vychovávateľov. Rodičia to obyčajne správne chápu, ale nevedia, ako by si mali autoritu získať.
Dr. Josef Prchal (Vychovávame děti) uvádza niekoľko spôsobov, ako sa rodičia pokúšajú autoritu získať.
1. Ako nevhodnú spomína autoritu založenú na utláčaní, ktorá sa prejavuje nesprávnym vzťahom rodičov k deťom. Rodičia alebo vychovávatelia si vymáhajú autoritu krikom, vyhrážaním, bitkou pre každú maličkosť. Ich teror vyvoláva atmosféru strachu, neistoty, hrôzy, čo sa potom prejaví v povahových nedostatkoch a negatívnych vlastnostiach takto vychovávaných detí. Takých rodičov sa deti boja a všemožne sa usilujú vyhnúť trestom, preto čoskoro začnú chytračiť, naučia sa klamať a podvádzať rodičov. Z takto vychovávaných detí môžu vyrásť drsní, bezohľadní Iudia, ktorí sa budú celý život chcieť pomstiť za svoje smutné detstvo.
2. Iný nevhodný spôsob získavania autority alebo zaobchádzania s deťmi je autorita založená na odstupe. Takýto postup sa najčastejšie vyskytuje v rodinách intelektuálov. Takí rodičia (niekedy otec, inokedy matka, ba neraz i obidvaja) mávajú pre svoje deti málo času, stýkajú sa s nimi len zriedka. Deti sú vzhľadom na ich zamestnanosť a dôležitosť práce bezvýznamné, preto sa s nimi málo zaoberajú. Všetku starostlivosť o deti prenechávajú starým matkám alebo iným osobám. Rodičia sa izolujú vo svojich pracovniach a starajú sa o svoje záujmy, a tak utvárajú priam také prostredie, aké je typické pre neúplnú rodinu so všetkými nepriaznivými dôsledkami.
3. Práve tak treba odmietnuť aj autoritu založenú na domýšľavosti, ktorá býva ešte škodlivejšia ako predchádzajúca rodičovská autorita. Existujú aj takí rodičia, ktorí o autoritu bojujú tak, že sa pred svojimi deťmi "vyťahujú" a vychvaľujú svojimi skutočnými alebo vymyslenými úspechmi, prednosťami, svojou dôležitosťou, krásou, významom, majetkom alebo spoločenským postavením. Vychovávajú zo svojich detí namyslených povýšencov, ktorí sa pri každej príležitosti budú chváliť svojím otcom alebo matkou ako celkom výnimočnými ľudmi. Také deti svojich vrstovníkov obyčajne podceňujú a pozerajú sa na nich zvrchu. O tom sa môžete presvedčiť, ked budete počúvať malého "velikána", ktorý "dôstojne" reprezentuje svojich rodičov.
4. Nevhodný spôsob získavania autority je ten, keď ju rodičia budujú na puntičkárstve. Puntičkárski rodičia sa domnievajú, že musia mať vždy a za každých okolností pravdu, že každé slovo, ktoré vyslovia, musi byť pre ich deti zákonom. Nevidia a neregistrujú svoje deti, ich záujmy, radosti, žiale a ich potreby, neusilujú sa im porozumieť. Byrokraticky presadzujú nadradenosť a uspokoja sa aj s jej formálnym výsledkom. Na každú námietku dieťaťa odpovedajú: "Povedal som, a to platí!", alebo "Nepočul si?!".
5. Niektorí rodičia primnoho moralizujú, každú maličkosť berú vážne, všetko využijú, aby mohli deti napomínať a kárať. Domnievajú sa, že v tom spočíva ich vychovávateľské poslanie. Vychádzajú zo zásady, že sami sú neomylní. Moralilizovanie sa deťom čoskoro sprotiví, mentorské napomínanie rodičmi na ne pôsobí negatívne.
6. Nezdravá je aj autorita vybudovaná na prehnanej láske a dobrote. Je veľmi rozšírená a vedie k pestovaniu sentimentálnosti. Deti musia všetko robíť z lásky k rodičom, aj oni im za to na každom kroku dokazujú, že ich majú radi. Nežne ich oslovujú, neprestajne sa s nimi maznajú. Deti takú lásku neznášajú, čoskoro zistia, že môžu radičov oklamať, že postačí, keď budú lásku k nim iba predstierať a že výhody získajú aj tak. Autorita budovaná na nezdravej láske je nebezpečný druh rodičovskej autority, pretože vedie k neúprimnosti, pretvárke a sebectvu.
7. Veľa ráz sa rodičia pokúšajú získať poslušnosť svojich detí svojou dobrotou a povoľnosťou. Dovolia im všetko, čo deťom zíde na um, čo si žiadajú, všetko im dajú, neľutujú nijaké obete. Je to najnerozumnejší druh autoríty, preto by sa jej mali rodičia vyvarovať. Deti čoskoro postrehnú situáciu a začnú rodičom rozkazovať a rodičia sa im prispôsobujú.
8. Veľmi zlá je autorita vybudovaná na podplácaní. Rodičia si vykupujú poslušnosť svojich detf sľubmi a darčekmi. (Keď budeš dobrý, pôjdeš do kina, dostaneš bicykel a pod.) Je správne, ak rodičia občas a príležitostne odmenía svoje dieťa za dobrú prácu, za výborný prospech v škole, ale nie je správne vopred im niečo srubovať alebo ich odmeňovať za to, čo je ich povinnosť.
9. Sú aj takí rodičia, ktorí chcú vybudovai svoju autoritu na priateľstve (dovolia svojim deťom, aby ich oslovovali krstnými menami).
10. Iní rodičia si sami podrývajú autoritu tým, že vo vzťahu k deťom nie sú jednotní - jeden je prísny, druhý zhovievavý, čo prvý rozkaže, druhý zruší a netrvá na splnení rozkazu. Deti to vycítia, využívajú, chytračia, a tým sa krivia ich charaktery.
11. Správnu autoritu, úctu a vážnosť si môžu u svojich detí získať rodičia predovšetkým príkladným životom, úprimným vzťahom k deťom, vzájomnou úctou a dôverou medzi sebou i voči svojim deťom a jednotným postupom pri výchove. Rodičia, ktorí uznávajú práva iných a správne prijímajú hierarchiu spoločenských a etických hodnôt, podľa toho aj žijú. Iba tí, ktorých reči sa zhodujú so skutkami a celým životom, vedia si udržať dôveru a lásku svojich detí a majú prirodzenú rodičovskú autoritu, vyplývajúcu z príkladného života, pracovitosti a dobrého vzťahu ku všetkým spoločenským hodnotám, čo sa neskôr prejaví aj v živote ich detí.http://www.psychologia.sk/texty/autorita.htm
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára